Udržateľný rozvoj – od jednotlivca ku stratégii

18. 12. 2019
udrzatelny-rozvoj-od-jednotlivca-ku-strategii

Udržateľnosť v Plzeňskom Prazdroji nie je len o stratégiách a dlhodobých plánoch. Veľmi dôležitú úlohu hrajú tiež jednotlivci. Veľmi dobrým príkladom je riaditeľka firemných vzťahov a komunikácie, Drahomíra Mandíková. Do práce jazdí mestskou hromadnou dopravou, do Bratislavy zase vlakom a balenú vodu v plaste u nej doma ani v jej kancelárii nenájdete. Udržateľnosťou sa vo svojom súkromnom i pracovnom živote zaoberá už vyše 15 rokov!

Ako riaditeľka firemných vzťahov a komunikácie sa už dlhodobo zaoberáte udržateľným rozvojom a vytváraním stratégie spoločenskej zodpovednosti pre Plzeňský Prazdroj. Spomeniete si, kedy ste sa s pojmom udržateľnosť stretli prvýkrát?

Veľmi, veľmi dávno. Keď som začala pracovať pre Plzeňský Prazdroj, tak veci, na ktorých sme v tom čase pracovali, boli v súlade s tým, čomu dnes hovoríme udržateľnosť, ale ešte sme tento termín nepoužívali. Postupne sa začalo hovoriť o charite. Následne sme sa bavili o CSR, ako o koncepte firemnej zodpovednosti – čo všetko by spoločnosť mohla v tomto odvetví robiť a predovšetkým, akým spôsobom by firma mala robiť biznis. A asi pred 15 rokmi som na Slovensku spoluzakladala a viedla Asociáciu firemných darcov. V tej chvíli sme sa už začali baviť o úlohe firmy ako takej na poli udržateľnosti.

Čo pre Vás osobne tento pojem znamená a ako sa prejavuje vo Vašom pracovnom či osobnom živote?

Pre mňa udržateľnosť znamená bohatstvo, a to také, ktoré sa vytvára pre budúce generácie. Bohatstvo vidím v tom, že zdroje, ktoré tu máme k dispozícii, vieme využívať a pritom ich neničiť. Keď sa na to pozrieme z pohľadu súkromného života, tak to znamená aj finančné bohatstvo. Spôsob, ktorým dnes žijeme, sa vyznačuje nielen obrovskou rýchlosťou, ale aj obrovskou nadspotrebou. Všetkého sa kupuje príliš veľa, od jedla cez spotrebný tovar. Veci sa vyrábajú tak, aby sa relatívne rýchlo pokazili a človek si musel kúpiť nové. Keď si to porovnáme napríklad s generáciou našich babičiek, tak tie, keď si kúpili kvalitný drevený nábytok, tak ho mali na celý život a ešte sa dedil z generácie na generáciu. Takže pre mňa udržateľnosť znamená pozrieť sa na svoju spotrebu sedliackym rozumom a zamyslieť sa, ktoré veci skutočne potrebujem, čo nemusím používať, čo môžem obmedziť, čo môžem používať inak, čo mi vydrží dlhšiu dobu atď. Súčasná situácia na našej planéte je z environmentálneho hľadiska naozaj kritická a my s tým musíme niečo urobiť. Sú to veľmi dôležité a významné veci, a pritom každý jednotlivec môže aj vďaka veľmi malej zmene vo svojom správaní tieto veci pozitívne ovplyvniť.

V októbri získal Plzeňský Prazdroj prestížne ocenenie TOP Zodpovedná firma roka. Kľúčom k úspechu v tejto oblasti je veľmi premyslená stratégia, ale veľkú úlohu určite hrajú aj samotní zamestnanci. Ako koncept udržateľného podnikania spoločnosti ovplyvňuje ich každodennú prácu?

Myslím si, že je to viditeľné a v budúcnosti to bude ešte viac. Všetky úspechy, ktoré sme ako firma doteraz dosiahli v rámci trvalo udržateľného rozvoja, hlavne čo sa týka napríklad znižovania energie, boli dosiahnuté hlavne vďaka našim ľuďom. Nebol to nikto externý. Boli to naši zamestnanci, ktorí vedeli, aký prínos to pre firmu a životné prostredie bude predstavovať a aký veľký to má zmysel. A vďaka tomu sme sa dostali tam, kde sme. Zamestnanci sú kľúčom k úspechu.

Myslíte si, že sa zamestnanci a spoločnosť Plzeňský Prazdroj môžu svojim udržateľným konaním vzájomne obohacovať?

Ja si myslím, že keď sa trvalo udržateľný rozvoj ako tému a inšpirácia dostane medzi ľudí, tak sa budeme určite navzájom inšpirovať. Tá inšpirácia môže byť vo viacerých veciach. V kanceláriách sme napríklad prešli od využívania balenej vody k pitiu vody z kohútika – máme najkvalitnejšiu vodu v Európe, prečo by sme kupovali balenú vodu. Takže je to nielen udržateľné, ale aj ekonomické a nevytvárajú sa zbytočné plastových odpady. To súvisí aj s tým, čo robím v mojom osobnom živote, a to je snaha využívať len to, čo naozaj potrebujem. Jednou z vecí je doprava, pretože dieselové autá významne zhoršujú uhlíkovú stopu. Aj preto som začala používať auto len vtedy, keď je to nevyhnutné. Ale nebolo to rozhodnutie zo dňa na deň, ono sa to takto postupne vykryštalizovalo. Zo začiatku tohto roka sa mi niekoľkokrát stalo, že som išla na víkend do Bratislavy a stála som na diaľnici aj sedem hodín, pretože tam boli rôzna zúženia a dopravné nehody. A po čase som sa sama seba opýtala, prečo vlastne idem autom, keď môžem ísť vlakom. Bude mi to trvať polovičný čas, budem si môcť oddýchnuť a poprípade vo vlaku aj pracovať. To bol prvý dôvod. Ďalším mojím cieľom bolo viac sa hýbať. Takže sa v tom skombinovalo mnoho pozitívnych efektov. Teraz chodievam do práce často pešo, alebo jazdím metrom. Veľmi mi to pomáha aj z pohľadu zdravotného, ​​pretože sa viac hýbem. A ten environmentálny efekt je vlastne prirodzenou súčasťou tohto môjho rozhodnutia.